Posledná rozlúčka, už len pri slove rozlúčka …a to navždy, človeku zovrie srdce, zastaví sa dych a vtlačí slzy do očí. Rozlúčiť sa s niekým, kto bol v našom živote dôležitý a dotkol sa nášho srdca, je to najťažšie.
Prináleží sa nám rozlúčiť sa, pomyselne položiť veniec z kvetov uvitých z lásky a spomienok na rakvu úžasného umelca a skvelého človeka Jirka Vyhnálka, s ktorým sme dlhé roky spolupracovali, priatelili sa, pýšili sa jeho tvorbou, nie len po celom Slovensku ale i v zahraničí. Chcelo by sa mi rozpísať sa o zážitkoch, čo sme spolu prežili, chcelo by sa mi chváliť jeho diela, až by som zapísala desiatky stránok. Avšak boli by to len moje spomienky a dojmy, ale všetci čo sme ho poznali máme spomienky a určite každý aspoň jednu figúrku, zvonček či vonnú lampičku. Spomienky ktoré nás spájajú, vytvárajú jeden obraz láskavej tváre, jedno umelecké dielo, jedného človeka, ktorý skromný a pokorný kráčal životom, vytváral diela, ktorými sa dotkol našich duší. Pri návšteve jeho ateliéru človeka pohltila všadeprítomná invencia, paralelný svet jeho bytostí, svet človeka, ktorý dokonale pozná materiál s ktorým pracuje. Každým dotykom rúk vdychoval život každej figúrke, každej soške, miske. Živé oči figúr sa dívajú akoby Jirkovými očami a pokojne sledujú, ako život okolo nich plynie. Z rádia počuť hlasy z rozhlasových hier, ktoré tak rád pri tvorbe počúval. Vždy keď’ počujem vysloviť jeho meno, vidím malebný domček spojený s prírodou, ktorý vytvárali spolu s Dankou a ich dcérami, na zápraží sedí škoricový psík Markétka, ktorého Jirko tak miloval.
Už nám zostáva povedať, len posledné zbohom a to, že ostávaš s nami navždy v našich srdciach. Tvoje diela, ktoré si tu zanechal budú pripomienkou a zosobnením Tvojej nesmrteľnej duše.
Česť Tvojej pamiatke pán Umelec !
